Psychoanalýza na Slovensku sa odvíjala v niekoľkých etapách a bola ovplyvnená množstvom faktorov. Historickými a spoločenskými udalosťami, jazykovými možnosťami, geografickou polohou Slovenska, ako aj migráciou pod vplyvom spoločenských udalosti.
Historické postavy pôsobiace na Slovensku
Na Slovensku, v Košiciach sa utvorila skupina okolo Jaroslava Stuchlíka kde vznikol a pôsobil Košický psychoanalytický krúžok (1919 – 1931). V Čechách v Prahe sa v tomto vytvorila ruská skupina okolo Nikolaja Osipova a pôsobil tu ruský psychiatrický krúžok (1925 – 1934).
Jaroslav Stuchlík sústredil okolo seba skupinu mladších slovenských kolegov resp. Maďarov žijúcich na Slovensku, z ktorých niektorí sa od polovice tridsiatych rokov dvadsiateho storočia podieľali na zriadení a fungovaní Pražskej psychoanalytickej študijnej skupiny (1933 – 1939) a po druhej svetovej vojne sa stali úspešnými psychoanalytikmi v Spojených štátoch (E. Windholz, S. Lorand, J. Frank).
1913: Jaroslav Stuchlík sa ako asistent Eugena Bleulera zoznámil s C.G. Jungom.
1915: J. Stuchlík publikoval prvú českú psychoanalyticky zameranú štúdiu a následne ďalšie práce o psychoanalýze v Haškovcovej revue a Časopise lekárov českých.
1917: J. Stuchlík nadviazal vo Viedni kontakt s Freudom a ďalšími psychoanalytikmi, zúčastnil sa schôdzí tamojšej psychoanalytickej spoločnosti a Freudových seminárov.
1919: J. Stuchlík sa stal primárom neuropsychiatrického oddelenia nemocnice v Košiciach a zorganizoval okolo seba skupinu mladších kolegov so záujmom o psychoanalýzu tzv. Košický psychoanalytický krúžok, ktorý fungoval do roku 1931 (E. Windholz, S. Lorand, J. Frank, D. Julius, A. Klein).
1931: Emanuel Windholz sa stal prvým českým psychoanalytikom a priamym členom IPA, ktorý absolvoval výcvik v Berlíne pri Mosha Wulffa a krátko pracoval na poliklinike Berlínskeho psychoanalytického inštitútu. V Prahe si založil súkromnú psychoanalytickú prax.
1932: Vyšiel Zborník Psychoanalytických prác (s príspevkami J. Stuchlíka, N. Osipova, J. Franka, F. Slabihoudka a E. Windholza, ktorý zborník usporiadal).
Jaroslav Stuchlík (1890-1967)
Pochádzal z rodiny východočeského učiteľa Antonína Stuchlíka. Po maturite na reálnom gymnáziu v Kutnej Hore (1909) študoval prírodné vedy a medicínu na univerzite v Zürichu. V roku 1912 sa oženil v Londýne so spolužiačkou, ruskou, Soňou Sirotovou, s ktorou v rokoch 1912–13 študoval psychiatriu u E. Kraepelina v Mníchove. V rokoch 1913-14 pokračoval u E. Bleulera v Zürichu, kde pôsobil ako asistent. Z medicíny promoval na Zürišskej univerzite v roku 1914. Návrat do Čiech v júli 1914 mu znemožnil pokračovať v asistentúre na Bleulerovej klinike. Po nostrifikácii zürišského diplomu na pražskej univerzite bol v roku 1917 odvelený k službe na neurologickú kliniku vo Viedni, kde nadviazal osobné kontakty so S. Freudom a A. Adlerom a psychoanalytickou spoločnosťou.
Po oslobodení pôsobil takmer 20 rokov ako primár nervového a psychiatrického oddelenia Štátnej nemocnice v Košiciach. Ku koncu roku 1937 bol povolaný v hodnosti ministerského rady na ministerstvo zdravotníctva do Prahy, kde bol poverený vedením postgraduálnej výučby lekárov. Po nacistickej okupácii v roku 1939 bol prvýkrát suspendovaný. Po oslobodení roku 1945, bol menovaný vedúcim psychiatrickej katedry fakultnej kliniky v Plzni. Habilituje a v roku 1948 je menovaný profesorom. V auguste 1948 sa zúčastnil medzinárodného kongresu mentálnej hygieny v Londýne, kde zasadal v predsedníctve spolu s Annou Freudovou.
V roku 1949 je komunistickými úradmi druhýkrát suspendovaný. Zákaz jeho publikačnej činnosti trval až do roku 1955. V neprítomnosti bol menovaný do rôznych čestných funkcií, na rôznych svetových kongresoch, naposledy v roku 1958 na kongrese o dynamike jazyka v Zürichu. Pri zasadnutí svetovej federácie pre duševné zdravie v pražskom Rudolfíne v roku 1966 bola jeho otváraciemu prejavu vzdaná mimoriadna pocta zahraničných i tuzemských delegátov ako čiastočná satisfakcia za jeho dlhodobé umlčovanie.
Uverejnil na dvetisíc referátov a niekoľko stoviek recenzií. Na kultúrnom poli má okrem svojho filozofického prínosu význam v uvádzaní psychoanalýzy do Česko-Slovenska. V literárnej oblasti prispel svojimi psycholingvistickými štúdiami. O psychoanalýze, asociačnom experimente C. G. Junga a dynamickom prístupe v modernej psychológii referoval v Českej lekárskej spoločnosti už roku 1915 ako vôbec prvý lekár u nás. So svojím asistentom Emanuelom Windholzom redigoval prvý psychoanalytický zborník, vydaný v Příbore k 75. narodeninám S. Freuda.
Jeho náčrt psychoterapie a psychohygieny bol v roku 1949 komunistickou cenzúrou rozmetaný. Záujem o jazykovú metaforickú štruktúru nevedomých procesov ho viedol k vytvoreniu špeciálnej dynamickej nosológie blízkej štrukturálnym východiskám Jacquesa Lacana (pataforie). Pre filozofiu a literárnu vedu sú mimoriadne podnetné jeho štúdie o ludických jazykových prejavoch (neologizmy, glosolalie, neofázia a neografia), ktoré publikoval nielen v psychiatrickej a psychologickej tlači, ale aj v jazykovedných a literárnych periodikách a vydobyl si tu medzinárodné uznanie. Základný materiál k svojim analýzam čerpal z klinickej praxe, najmä od stáleho pacienta, spisovateľa a básnika Jána Lukeša.
Jazykové novotvary delil na slangové, ludické a básnické a sledoval prítomnosť infantilných snových prvkov detskej hry v básnickej imaginácii od Lewisa Carolla cez dadaizmus a surrealizmus až k lettrizmu, ku ktorému radí aj vtedajšieho neoficiálneho básnika Ladislava Nováka. Ohlas Stuchlíkovho diela bol zámerne tlmený oficiálnymi miestami, takže jeho psycholingvistické štúdie, vo svojej dobe jasnozrivé a progresívne, boli takmer zabudnuté. Nestála proti nemu iba ideologická propaganda, ale aj tradicionalistické pozitivistické zameranie českej psychiatrie a psychológie.
Lorand, Šándor (1893-1987)
Šándor Lorand, lekár, psychoanalytik a profesor psychiatrie, sa narodil 2. decembra 1893 v Košiciach v tom čase na území Maďarsko-Uhorska a zomrel 29. júla 1987 na Long Islande v New Yorku.
Lorand, ktorý sa narodil v ortodoxnej židovskej rodine, ktorá bola dve generácie farmármi, najskôr študoval teológiu, potom filozofiu (získal titul PhD) a nakoniec medicínu na Univerzite v Bratislave, kde v roku 1920 získal lekársky diplom. V roku 1918 Psychoanalytický kongres v Budapešti naňho zapôsobil „tak veľmi, že sa rozhodol stať sa psychoanalytikom“ (Lorand, 1963). Objavil spisy Sándora Ferencziho, iniciatívne mu napísal, aby prediskutoval jeho teóriu hypnotickej sugescie a navštevoval Ferencziho prednášky na lekárskych fakultách. Počas práce lekára v nemocnici v Košiciach vo vtedajšom Československu už pod gesciou Jaroslava Stuchlíka, Lorand v roku 1921 zariadil, aby Ferenczi predniesol svojim kolegom prácu na tému „Psychoanalýza pre všeobecného lekára“. V rokoch 1923-24 bol Lorand analyzovaný Ferenczim a supervidoval s Paulom Federnom a Vilmou Kovachovou.
V tom istom roku sa Lorand vrátil do nemocnice v Košiciach a po Friedlanderovi v Holandsku experimentoval s technikou bezbolestného pôrodu, ktorá využívala hypnózu. Napriek Ferencziho želaniu, aby Lorand zostal v Československu a šíril psychoanalýzu, rozhodol sa pre nestabilnú politickú situáciu emigrovať. V roku 1925 sa usadil v New Yorku a s podporou profesora Kirbyho a Abrahama A. Brilla sa stal americkým občanom a znova zložil lekárske skúšky. Založil si súkromnú psychoanalytickú prax a pracoval aj na Klinike duševného zdravia v nemocnici Mount Sinai. V roku 1926 zariadil, aby Ferenczi prednášal v Americkej asociácii pre psychoanalýzu na New School v New Yorku.
Lorand bol výcvikovým a supervíznym analytikom na Psychoanalytickom inštitúte v New Yorku, kde vyučoval analytickú teóriu a techniku niekoľkým generáciám kandidátov. Napísal množstvo prác, okrem iného o fetišizme, nudizme, postavách vynálezcov, depresívnych stavoch, zvrátenostiach a rozprávkach a liliputských snoch. Rozsah jeho spisov svedčí o jeho antropologickom a klinickom zameraní v tradícii Ferencziho a Gézu Róheima. Lorand venoval Ferenczimu klinické štúdie psychoanalýzy (1950) a na počesť Gézu Róheima vydal knihu Psychoanalýza a kultúra (1951).
História psychoanalýzy na Slovensku je spojená s psychoanalytickým hnutím a psychoanalytickým inštitútom Českej psychoanalytickej spoločnosti. Po revolúcií v roku 1989 a následného rozdelenia Československa sa spája psychoanalýza na Slovensku s MUDr. Darinou Štúrovou , ktorá ukončila psychoanalytické vzdelanie v Českej psychoanalytickej spoločnosti a ako prvá Slovenka aj pracovala ako psychoanalytička a detská psychiatrička v Bratislave. Svoju činnosť v Medzinárodnej psychoanalytickej spoločnosti skončila v roku 2011.
Od roku 2008 D. Štúrová spoločne s Františkom Žákom a Martinom Babíkom organizovali semináre na mesačnej báze , kde pozývali prednášať kolegov, tréningových analytikov z Čiech, Maďarska, Švédska a Francúzska. Menovite (Mikota, Kocourek, Borecký, Kocourková , Šebek, Vrba, Probstová, Březinová, Szonyi, Stahlberg, Munier a ďalších)
V roku 2011 sa zakladá na Slovensku Slovenská spoločnosť pre psychoanalytickú psychoterapiu (SSPAP), ako pred stupeň budúcej Slovenskej psychoanalytickej spoločnosti, kde jej prvým prezidentom sa stáva Martin Babík.
V roku 2021 sa vytvoril základ skupiny zloženej z riadnych členov Medzinárodnej psychoanalytickej spoločnosti „IPA“ (Babík, Žák, Blahutová, Mlejnková, Abramova), ktorá získala kredit, aby sa mohla usilovať o spoluprácu a uznanie v Medzinárodnej psychoanalytickej spoločnosti IPA so sídlom v Londýne. Formálne, vzhľadom k slovenskej legislatíve, títo jej členovia opätovne právne oživili Slovenskú psychoanalytickú spoločnosť v roku 2022 a sa aj stali jej zakladajúcimi členmi. Prezidentom spoločnosti sa stal Martin Babík a viceprezidentom Zuzana Blahutová. Všetci menovaný sú zároveň riadnymi členmi IPA, ako i riadnymi členmi Viedenskej psychoanalytickej spoločnosti (Z.Blahutová) a Českej psychoanalytickej spoločnosti (M. Babík, F.Žák, E.Mlejnková).